alebo prečo je zložité priznať, že som urobil/a zlé rozhodnutie.
„Nikto nie je dokonalý!“ Touto myšlienkou som začínala časť vstupu o zraniteľnosti v Leadership Programe, ktorý okrem iného mal pomôcť zlepšiť partnerskú spoluprácu medzi lídrami rozdielnych tímov a znížiť prejavy hierarchickej a mocenskej komunikácie vo firme.
Program sme realizovali minulý rok v spoločnosti, ktorá je na trhu dlho, manažéri sú tam veľmi dlho a stabilne na svojich pozíciách. Je to spoločnosť vo svojom segmente primerane úspešná, aj keď zaznamenala v posledných rokoch určitý pokles v niektorých parametroch.
Pred letom som stretla na jednom príjemnom evente jedného z manažérov, ktorí zo spoločnosti nedávno odišiel a prijal pozíciu v spoločnosti, kde sa event konal.
A ako inak? Tie najdôležitejšie veci sa dozviete až sú ľudia v pozícii „bývalý zamestnanec“. Zlá správa je, že tí, ktorí odišli v hneve alebo ukrivdení nemajú na svojho bývalého zamestnávateľa dobré slovo a nevidia zväčša udalosti v súvislostiach, lebo ich tak vidieť nechcú. Dobrá správa je, že tí normálnejší ľudia, ktorí si uvedomujú, že zodpovednosť je vždy viac ako jednostranná sa snažia vidieť udalosti realistickejšie. A jedným z týchto „normálnejších“ ľudí bol aj manažér, ktorý sa rozhovoril o svojom bývalom zamestnávateľovi. Nezabúdajme, že bývalí zamestnanci sú často najsilnejšou reklamou firmy, z ktorej odchádzajú.
Časť rozhovoru:
Manažér: „No dobre si to myslela s tým heslom „ Nikto nie je dokonalý!“. A jasné, že sme sa všetci tvárili a pritakali Ti, že Ti rozumieme a že sebareflexia prebieha, ale sú dokonalí a dokonalejší.“
Ja: „Ako to myslíš? Mal to byť štart do diskusie a cvičenia, kde sme pracovali v sebauvedomení aj s témou svojich tieňov a manažérskej role.“
Manažér: „Ja som urobil chybu, aj som ju priznal a po mnohých napätiach, ťahaniciach a výčitkách som to tam vzdal. Nezažil som v danej spoločnosti, žeby niekto zobral na seba tú zodpovednosť a priznal, toto bolo z mojej strany zlé rozhodnutie. Ja som to urobil a vidíš. Už tam nepracujem. A v záverečnom rozhovore, keď som odchádzal som povedal môjmu GM. Na čo sme sa hrali, keď sa všetci tvária dokonale a pri tom padlo veľa zlých rozhodnutí, ku ktorým sa takmer nikto nepriznal? Ale vieš ako to tam je. Hlavne neohroziť svoje stabilné miestečko, preto sa o chybách nahlas nehovorí. Všetci sa tvária na oko, že je všetko dokonalé.“
GM v záverečných rozhovoroch síce navrhoval, či si ešte predsa len nerozmyslím zostať. Nerozmyslel som si to. Urobil som aj ja chybu, aj oni. Ale viem, že môj postoj bol správny.
A čakal ma už nový projekt, na ktorý som sa tešil viac, ako zostať vo firme, kde sú stojaté vody“
Čo tento príbeh ukazuje?
- Nikto nie je dokonalý a manažéri robia aj zlé rozhodnutia s negatívnym dopadom na ľudí a na firmu ako celok. Zobrať zodpovednosť za nesprávne rozhodnutia je vec zrelosti. Nielen manažérskej, ale aj ľudskej.
- Brať do úvahy fakt, že nikto nie sme dokonalý nie je fráza, ale skutočnosť. Celý život máme na čom pracovať.
- Otvárať tému dopadu rozhodnutí na ľudí a na firmu je viac ako len manažérska povinnosť. Sú to zdravé znaky firemnej kultúry. Hovoriť o chybách a vedieť poučením sa z nich eliminovať zbytočné ďalšie „fuck ups“ môže pomôcť budovať stabilnejší biznis a otvorenosť vo firemnej kultúre.
Pre mňa je to poučenie viac otvárať tému dopadu manažérskych rozhodnutí. Viac pracovať s konceptom, pre koho sa ako prejavuje dokonalosť a ako komunikujeme neúspešné rozhodnutia a výsledky vo firmách. Zároveň je to pre mňa pripomenutie, že téma otvorenosti je stále vo firemných prostrediach dôležitejšia ako sa na prvý pohľad zdá.
Záverom:
Dovolím si použiť myšlienky Amy Edmondson, svetovo uznanej odborníčky v téme zraniteľnosti a autorky pôvodnej teórie o psychologickom bezpečí a pojmu „The Fearless Organization“:
„Negatívne emócie ako dôsledok nesprávnych líderských rozhodnutí sú prirodzené. Ochota si ich priznať a prejaviť je nielen znakom zraniteľnosti, ale predovšetkým znakom zrelosti. K zrelosti patrí rovnako sa z chýb poučiť a toto poznanie zahrnúť do nových rozhodnutí.“
